Zlaté Moravce včera a dnes

Celý článok… otázku položil Ivanko Kĺbik
Časť 1

Elenka, môžeš sa nám trochu predstaviť?

Vieš, Ivko… my, matematikárky, toho veľa nenarozprávame… ale asi len niektoré… čo už…:)

Narodila som sa… samozrejme, že narodila, lebo pre bociana by bolo dosť náročné niesť v noci okolo pol tretej vyše štvorkilové bábätko, ktoré sa ledva zmestilo do perinky… pre svoj narodeninový deň som si vybrala pekný dátum „utorok 8. 8.“… na svet som prišla doma (predsa sa nebudem túlať po nemocniciach hneď od príchodu na tento svet, no nie?)… mojím rodiskom bol útulný rodinný dom v malebnej dedinke Brehy pri Novej Bani… stál na kopci pod horou, pod ním zurčal potôčik a od bočných susedov ho delila veľká záhrada… bola som prvým dieťaťom svojich rodičov, prvou vnučkou starých rodičov, u ktorých sme bývali a aj tých druhých z ockovej strany…  trikrát prvá hneď od narodenia… keď vieš, tak vieš…:)

Pokračujem menom a priezviskom… krstné meno Elena som si už ako stredoškoláčka upravila na nesklonné Elenn, ktoré používam oficiálne… kamarátky a kamaráti ma oslovujú väčšinou Elenka a to sa mi páči… ešte existujú dva tvary môjho mena, ktoré mám veľmi rada, ale tie radšej neprezradím…:) priezvisko Maňúchová som si zmenila na Waltersteinová, keď som sa vydala… ja som Slovenka, manžel je Čech, zoznámili sme sa na Morave, priezvisko máme nemecké (presnejšie rakúske) a okrem dvoch vlastných synov sme vychovávali aj cigánskeho chlapca maďarského pôvodu…

Svojimi faldíčkami som prvé dva roky života pripomínala Američanku… už vtedy sa začala prejavovať moja náklonnosť k „inostrancom“… a bol to aj dôkaz toho, že mamička dobre varila a vlastne výborne varí a pečie dodnes… chodiť som sa naučila až po prvom roku, lebo moje ofaldíkované nožičky ma vraj nevedeli udržať v stoji…  keď som začala cupitať, to sme už bývali hlboko v lese na samote v hájovni bez elektriny… volalo sa to Jarok… náš presun z Brehov do Jarku nastal, keď tam ocko (bol to skvelý človek) dostal nové miesto ako lesník a nie preto,  že som sa zgúľala dole brehom, aj keď som sa guľôčke podobala… postupne sa moje faldíky a zásoby sadielka kamsi stratili… dokonca som v istom období vchádzala do dverí „otvára samo“ radšej s niekým iným, aby ma ten „samo“ zbadal a otvoril mi…

Vraj sme si do našich životov vybrali tri dátumy, v ktorých sa môžeme rozhodnúť odísť na „druhú stranu“… v tomto mám asi protekciu, lebo doteraz sa mi podarilo „odmietnuť“ už niekoľko „ponúk“… napríklad moje kúpanie sa v Hrone… ako trojročná som sa tam skoro utopila… a dodnes som sa plávať nenaučila… pár dní po mojej „27“ som havarovala v ockovom aute… vrazila som do zábradlia v meste… pol roka po „45“ mi na Onkológii v Nitre počas 4 hodín a 25 minút vyoperovali dva nádory (jednému by asi bolo smutno samému)… boli už v 2. štádiu… a povyberali ešte zopár zbytočností ako maternicu, vaječníky, slepé črevo a podobne… po operácii som nakukla „hore“, ale ešte ma tam natrvalo nechceli, tak ma vrátili naspäť… a urobili veľmi dobre… ďakujem za možnosť kráčať životom ďalej…  skúsenosti s rakovinou ma naučili viac si vážiť život a priviedli ma k ezoterike… objavila som môjho Michalka (Archanjel Michael), ktorý je stále so mnou… mala som aj ďalšie, našťastie neúspešné, „pokusy“ o rozlúčenie sa s týmto svetom… vlani som jedného pekného dňa trikrát takmer skončila pod autom… jasná vec, že len nechtiac… veď ani ľavý ukazovák som si pred rokom nepokosila benzínovou kosačkou náročky… a v pádoch, najmä na schodoch s následným vyvrtnutím členka, som priam profesionálka… o modrinách a krvavých škrabancoch ani nehovorím…

Do školy som začala chodiť v Želiezovciach… najprv som sa vozila vláčikom „trezinou“… potom sme sa niekoľkokrát sťahovali… z Kolárova sme sa odsťahovali po obrovskej povodni, ktorá nám zničila dom a väčšinu zariadenia… bolo to na konci školského roka, keď som bola siedmačka… do 8. ročníka som začala chodiť v Zlatých Moravciach, ktoré sú dodnes mojím bydliskom… v rámci mesta a okolia som sa odvtedy sťahovala  štyrikrát… no už 31 rokov bývam s rodinou vo vlastnom rodinnom dome v pomerne tichej časti mesta neďaleko parku… a už  žiadne sťahovanie v pláne nemám… síce ešte jedno ma čaká… ale tam ma odvezú iní… no verím, že je to čo najviac vzdialená budúcnosť…

Po skončení ZDŠ som pokračovala v štúdiu na SVŠ v Zlatých Moravciach a po maturite som si vybrala štúdium matematiky a fyziky pre ZŠ na Pedagogickej fakulte v Nitre… po jeho absolvovaní som dostala tzv. „umiestenku“ do ZDŠ v Novej Vsi nad Žitavou, kde som pôsobila 5 rokov…

Stredná škola… a najmä náš triedny profesor Janko Bittner a kolektív triedy… zanechali vo mne príjemné spomienky a to až natoľko, že každých 5 rokov s radosťou organizujem stretávku našej triedy… jedna nás čaká už onedlho, teraz v septembri 2015…

Počas štúdia na PF v Nitre som bývala v internáte… náš krúžok M-F bol výbornou partiou… o spoločných zážitkoch by som mohla rozprávať takmer donekonečna… fotokrúžok, jazda na koni, koncerty, zábava na izbách aj inde, randenie a všeličo iné… samozrejme, prednášky, semináre, skúšky a príprava na ne patrili neodmysliteľne k nášmu študentskému životu… s niektorými kolegynkami – kamarátkami sa stretávame doteraz…

Triednictvo mi v Novej Vsi nad Žitavou pridelili až po roku učiteľovania… svojej prvej triede som bola triednou od 6. po 9. ročník… máme spolu množstvo krásnych zážitkov a fotografií, ktoré nám ich pripomínajú… chodili sme na zaujímavé výlety (aj stanovačky) a exkurzie, na ktoré sme si zarobili na brigádach… moji žiaci vyhrávali všetky školské súťaže a zbery… nacvičovali sme kultúrne programy – scénky, tance… urobili sme si vlastný klub, kde sme sa po vyučovaní spolu učili a písali si domáce úlohy… čítala som im a rozprávali sme sa o dospievaní… mali sme svoju hudobnú skupinu Ariola… venovali sme sa aj vážnej hudbe a naučila som ich základy hry na klavíri… chodili sme za deťmi do Detského domova v Tajnej a brávali sme si ich domov na sviatky… moje ratolesti (tak som ich volala) boli so mnou na koncerte Vaška Neckářa v Zlatých Moravciach a na besede s ním a družobnou triedou v Znojme… samozrejme, navštívili sme aj Prahu… mohla by som pokračovať v spomínaní ešte dlho-predlho… So svojimi bývalými žiakmi (prvými)… sa stretávam dodnes… a nielen na oficiálnych stretávkach, ktoré bývajú, vďaka mojim Janinkám a Milankovi, pripravené dokonale a pravidelne… a sú vždy perfektné zásluhou všetkých, ktorí prídu…

Mojím druhým pôsobiskom bola ZŠ v Zlatých Moravciach na Pribinovej ul. (pôvodne ZDŠ na Leninovej ul.)… tu som pôsobila 27 rokov… triednou som bola už len dvakrát… celkovo teda za 32 rokov som „odviedla“ iba tri triedy… učila som svoje aprobačné predmety – matematiku a ešte viac fyziku (fyzikárov je dodnes málo)… po vyučovaní som sa venovala najmä žiakom z mojej triedy (aj s nimi sme zažili spolu veľa-veľa pekného)… a keď som nebola triednou, vždy sa nejaká trieda našla, ktorú som si „adoptovala“… s niektorými triedami som cvičila špeciálne cviky na uľahčenie učenia… volá sa to Zapni mozog… mojou hlavnou náplňou bolo učiť, no okrem toho som fotografovala, neskôr aj filmovala… a to nielen akcie mojej triedy, ale aj celoškolské… písala som do novín a časopisov… pripravovala som žiakov na rôzne súťaže a olympiády… bola som okresnou vedúcou Fyzikálnej olympiády… atď.

Čo robím rada? Venujem sa svojej webovej stránke OKIENKO SNOV na adrese www.elenn-okienko.sk… pripravujem relácie a upútavky pre banskobystrické internetové rádio Slobodný vysielač… fotografujem, filmujem, nahrávam audio aj video… píšem zamyslenia, príbehy, skladačky… a tiež statusy na fb… doučujem matematiku doma, aj cez Skype… robím jazykové korektúry (gramatika a štylistika)… cvičím Päť Tibeťanov… hrám na klavíri… čítam knihy z oblasti ezoteriky a romány našich autoriek… rada kosím a upravujem záhony ruží aj brečtanovú stenu… v záhrade mám veľkú skalku a veľa ovocných stromov a tiež vinič…

S varením je to horšie… odkedy som doma väčšinou sama (jeden syn je v Bratislave, druhý v Brne a manžel v Prahe)…  moje kuchárske schopnosti sa tuším zmenili na kuchárske neschopnosti… napríklad, namiesto vareného vajíčka natvrdo som ukuchtila pečené vajíčko načierno a pripiekla sa aj nádoba, v ktorej sa varilo… podobne skončila aj kukurica… keď som postavila na sporák vodu, aby zovrela a na chvíľku som si odskočila k počítaču, po nejakom čase (asi to bola dlhšia „chvíľka“) sa z kuchyne začala šíriť čudná vôňa… dalo by sa to nazvať aj inak… pri pohľade na hrniec, v ktorom som si chcela uvariť polievku, sa mi zatmelo pred očami… vlastne nezatmelo, hrniec bol naozaj celý čierny… samozrejme, zvnútra… po vode nebola ani stopa… a ani nákupy nie sú mojou silnou stránkou… napríklad, keď som zistila, že sa mi minuli zásoby ovsených vločiek, dohodla som sa sama so sebou, že sa mi chce ísť kúpiť si nový balíček s vločkami… domov som prišla s plnou taškou… nakúpila som všeličo, žiaľ, okrem ovsených vločiek, kvôli ktorým som vlastne do obchodu išla… alebo som si chcela kúpiť melón… no nemali… tak som si kúpila čierne pivo… tentokrát bol aspoň výsledný efekt rovnaký – obličky sa veru neulievali a ani nohy, ktoré ma v ten deň často priviedli do onej miestnosti…

A je tu záver prvej časti mojej „spovede“… som učiteľka ZŠ s aprobáciou matematika-fyzika… matka synov –  dvoch vlastných a jedného osvojeného… vydatá vraj za „cudzinca“ (z ČR)…

Neviem, koľkí môžu povedať, že sa ich koníček stal zamestnaním… ja to povedať môžem… práca s deťmi a matematika boli mojím snom od puberty… byť učiteľkou (a dobrou) je vzácny dar… a ja som ho dostala… úprimne zaň ďakujem…:)